Geralt
(z fantasy knihy Zaklínač od Poliaka Sapkowskeho, v skratke Geri) sa ku mne dostal po úpornom niekoľkoročnom presviedčaní a po veľmi intenzívnom týždni drankania, po ktorom sa mama konečne poddala a dovolila mi zaobstarať si cavaliera, čo sa dosť priečilo mojim predstavám o obrovskom československom vlčiakovi. Môj sen si ale nedám vziať a raz Gerinovi zaobstarám vlkošedého kamoša.
Keď som hľadala vhodné šteňa, bola som rozhodnutá kúpiť si dáke odrastenejšie, čo sa mi nakoniec aj podarilo. Kamarátka mi našla jeden inzerát aj s fotkou prekrásneho tricolorneho osem-mesačného cavaliera bez PP. Bola to láska na prvý pohľad, aj keď len z mojej strany...lebo psík nemal šancu vybrať si tú svoju spriaznenú dušu.
Tak som teda zavolala na priložené čislo s obavami, či ešte psíka majú a či mi ho podržia do piatku(volala som v pondelok). A po napätých troch zvoneniach a pár minútach hovoru sme sa dohodli...a mala som zahovoreného psíka!
Už mi len zostávalo vyriešiť cestu. Predsa len to z Bratislavy do Ružomberka nie je práve vychádzka:) Tak som sa zamyslela, koho natoľko šialeného poznám, aby mi za zaplatenú cestu a dáke vreckové "skočil" pre hafana do Ružomberka. No a nemusela som ani dlho premýšľať. Kamarátka, ktorá mi našla inzerát a má pudlíka, sa horlivo ponúkla, že mi pre šteňa zájde(ak ju pôjdem na stanicu počkať;)!
Keď konečne prišiel piatok, tak som sa nevedela dočkať školy, veď aby sa čo najskôr skončila, a potom Greenpeace-áckej výstavy, kde som mala pomáhať. Deň ubehol veľmi rýchlo a ani neviem ako, už som sedela na Hlavnej stanici a počítala minúty do príchodu môjho vytúženého psíka. To by samozrejme neboli slovenské železnice, aby vlak nemeškal...
No a po ďalšej pol hodinke, keď som nevedela obsedieť, konečne dofrčal rýchlik. Ja som sa hneď vydala prenasledovať kamarátku, ktorá dakam zabočila po vystúpení, ale taký šprint som asi ešte nikdy nezabehla:)
Mala na rukách prekrásneho zebrovaného psíka, ktorý bol úplne mimo-triasol sa ako osika, mal vypúlené, už aj tak veľké, očká, a odmietal z nej odtrhnúť pazúry. Keď som si ho vzala na ruky, neuveriteľne sa do mna zakvačil, čo som príliš nevnímala kvôli záchvatu smiechu... Kamarátka mala na sebe asi miliardu čiernych a bielych chlpov, z toho ako ho celú cestu mala v naručí.
Hneď sme išli k nej domov, aby rodičia aj pudel Joffko videli, koho som si to zadovážila. Po tejto návšteve sme absolvovali ešte jednu...u mojej ďalšej kamarátky a zároveň susedy, ktorá má hluchú sučku pappilona Deilinku. Susedka mi ho v ten večer(už mohlo byť tak desať, kým sme došli k nim) takmer nevrátila a Deilinka-najväčšia dáma a herečka-naňho úplne kašlala a ešte sa aj urazila, že sa jej nevenujeme.
Potom sme ešte skočili von, aby si psík odbavil dáku tú potrebu(veď od štvrtej je dosť času). Tak sme krúžili po všetkých možných aj nemožných lúkach a po takej hodinke sa hafanovi uráčilo aj vycikať...
Keď som došla pred polnocou domov(ešte malé ródeo pri výťahu), moja mama už samozrejme spala. A keď sa zobudila, tak sa začala veľmi smiať...chúďa malé sedelo na linoleu a tak sa zapieralo prednými nožičkami, až sa šmýkalo meter po metri ďalej a ďalej po chodbe...
Čakala som, že bude v noci skučať, ale jediný zvuk aký sa mi od neho dostal, bolo dosť hlasné chrápanie, keďže takmer hneď po príchode tvrdo zaspal.
Geri má teraz už 10 mesiacov, narodil sa 20.8.2005, a po dvoch mesiacoch si na nás úžasne zvykol. Za celý ten čas nám doma neurobil ani jednu mláčku..tobôž nie kôpku. No kôpka sa mu síce zadarila u Joffka aj u Deilinky, ale oni su zvyknutí, pretože mali psiskov už od šteniatok.
Momentálne sa Geriho snažím naučiť, že nemusí behať za každým psom, ktorého uvidí, a keď už teda ide, tak by bolo aj vhodné sa vrátiť. Ale robí obrovské pokroky, čo sa privolania týka, na čo som samozrejme patrične hrdá.
Gerino si neuveriteľne obľúbil moje škrečky(veď to musí byť pochúťka, mňam) ale aj Deilinku, ju pozná aj po mene. Keď sa ho opýtam, či ideme za Deilinkou, okamžite vyštartuje k dverám, potom k výťahu, potom skáče v našom výťahu, potom cval po chodbe, potom skáče v ich výťahu, potom im skoro vyrazí dvere a samozrejme celú cestu skučí, a občas aj štekne. No a Deilinka, k nemu mimoriadne nevšímavá, si ho konečne obľúbila...;)
13.9.2007
Tak už je to pomaly rok a pol, čo spolunažívam s tým mojim trdlom:)
Geralt sa neuveriteľne zmenil, dospel, získal sebavedomie a definitívne sa usadil v mojom srdci:)
Už to bude skoro mesiac, čo oslávil svoje druhé narodeniny(hej hej je to veľký chlap:)). Vtedy som si zaspomínala, čo všetko sme my už spolu prežili. Ako ku mne prišlo to chlpaté, nesocializované, bojazlivé šteňa...a čo z neho vyrástlo. Geri je môj jednoznačný favorit, moj miláčik a moja mama, ktorá vyhlásila, že pes nesmie na sedačku a do postelí, s ním denne pozerá televízor na inkriminovanej sedačke a keď ho program omrzí presunie sa buď do maminej postele-v prípade že som pri počítači, alebo ku mne do postele ak čítam.
Z Geriho vyrástol zdravo sebavedomý pes a veľký fešák, nedosiahol síce výšku štandardného cavaliera(o hmotnosti ani nehovorím;)) ale bohate to nahrádza svojou osobnosťou.
Jedným z jeho momentálnych hobby je lovenie jorkšírov, maltezákov, bišónov a podobných bytových psov. Postupne však tento zvyk odstraňujem a tak už sa len bráni, keď si dotyčný začne-v čom ho samozrejme podporujem...pri veľkosti dnešných "jorkov" nikdy neviem ako Geri dopadne...
Občas mávam pocit, že Geri sa vyhol správnemu telu aby mohol byť práve so mnou:D Je to šialený aportér, keby som mu hodila obrovský strom, stopro by sa snažil mi ho doniesť...a keď už by to fakt nešlo tak by ho aspoň rozhrýzol(demolovanie prírody-paličiek, menších stromov a tak-je totižto jeho životným poslaním:))
Naším veľkým pokrokom je pomalé prekonávanie jeho averzie voči vode(ktorá nezahŕňa nechuť ku kalužiam, ktoré by mohol obísť alebo preskočiť, on radšej prejde rovno cez ne...najlepšie ak je tam viac blata než vody...). Tento rok za aportíkom vliezol do vody až po brucho, obrovský pokrok:))
Okolo januára sme sa začali trápiť s pretrvávajúcimi hnačkami. Počas niekoľkých mesiacov sme podstúpili snáď všetky možné aj nemožné vyšetrenia, ktoré nič neodhalili, iba silnú alergiu na bielkoviny. Skúsili sme dokonca podávať kortikosteroidy, po ktorých nasledoval deň dávenia:( Potom nasledovalo obdobie, keď počas jedného týždňa schudol vyše kila(pri jeho váhe 5,5kg je to príliš veľa) a dostal sa skoro len na 4 kilá. Teraz je jasné, že Geralt má silné potravinové alergie. Neznesie žiadne granule, hnačkoval dokonca aj z vareného, môže iba špeciálnu veterinárnu diétu(so špeciálnou cenou...ale čo by sme preňho neurobili..), a aj tu už mu pár "odrôd" nesedí. Momentálne sme tak v polke druhej šesťkilovky, čo je obrovský úspech a ja verím, že sme konečne našli dačo čo znesie aj dlhšie než dva mesiace...
Skrátka s Gerim si užívam čo sa dá, to dobré aj to zlé...a dúfam, že ešte dlho si užívať budeme:))
21.4.2008 (pridané 7.7.2008)
Dnes, presne po 2 rokoch od Geriho príchodu som ho musela kvôli pretrvávajúcim alergiám dať uspať.
Pred asi 2 týždňami, v deň prvého tohtoročného oficiálneho tréningu agi, keď sme si vyplnili žiadosť o vydanie výkonnostného zošita, začal Gerinko znovu hnačkovať.
Sprvu som si myslela, že iba niečo nevhodné zjedol. Samozrejme ako vždy, keď sa niečo takéto stalo, vo mne hlodal nepríjemný pocit, že alergia sa vrátila. No teraz sa pocit stal skutočnosťou.
V priebehu 2 týždňov som pobehala asi 5 ďalších veterinárov a našla som na nete zvyšné druhy krmív, ktoré sme ešte nemali. A že ich nebolo veľa. Pozitívne zareagoval len na konzervu Hills. Kŕmenie malého psa by síce vyšlo 10 krát toľko ako pri bežnom krmive, no začali sme sa s tým zmierovať.
Bohužiaľ po týždni na tejto diéte začal znovu hnačkovať a pre zmenu aj vracať.
Gerík sa klasicky tváril, že mu nič nie je a to, že dva-tri krát za hodinu dávi a stále lietame von, nejak nebral na vedomie. O to bolo pre mňa ťažšie rozhodnutie o jeho uspatí.
V pondelok na ceste k veterinárovi sme si hádzali najobľúbenejšiu loptičku. Ja som síce cez slzy ledva videla kam ju hádžem, ale Gerinko bol vcelku spokojný. Leda bol trošku rozhádzaný z toho, že panička plače a on nevie prečo.
Keď sme prišli k veterinárovi, ten už na mne videl čo sa stalo. Tiež nemohol uveriť že ani toto nezabralo.
Gerinko sa zatiaľ klasicky motal po ordinácii.
Keď som ho vyložila na stôl a dostal injekciu,len tíško zaspal a ja som ho zatiaľ hladkala. Boli sme pri ňom aj s mojim priateľom až do konca.
A teraz len pre Teba, Geraltko...
Veľmi som ťa milovala, život bez Teba tie prvé dni a týždne bol na nevydržanie. Nikto ma doma nevítal vrtulkou na zadku..nikto ma nevytláčal z postele..nikoho som nemusela ráno venčiť..za nikým som sa nemusela domov ponáhľať..nikto ma v noci nebudil, že potrebuje ísť von..
No život ide ďalej a ja viem, že ty by si chcel aby som bola šťastná. Ja sa teda posúvam dopredu a s láskou na Teba spomínam, keď Tvoj nasledovník okusuje všetko čo mu príde pod zub...
Maj sa agiliťák...